Má vizuálnu predstavu - portrét Davida Tomečka [1]. Vidí ho mierne zospodu (je nižšia, takže sa naňho vždy pozerá zdola), smeje sa, pohľadom sa pozerá niekam inam. Počuje charakteristický pocit z jeho hlasu, melódie jeho hlasu, aj keď nič nehovorí (auditívny obsah) [2]. Obraz (smeje sa) a zvuk (pocit z hlasu) sú separátne veci, nepasujú na seba. Poznamenala si, s otáznikom, že v tú chvíľu mala na mysli jeho meno (“David”), ale nebolo vyslovované - bol to popis obrazu [3]. Bol na konkrétnom mieste (čerstvá spomienka toho, ako išla do skeneru) - smerom k nástenke. Nástenku/pozadie v predstave nevidí, ale vie, že to je presne tam. Zameriava sa hlavne na jeho fúzy, ich gaštanovú farbu a ten pocit z hlasu. Periférne vníma červenú farbu a čierne pruhy (Davidovho trička/košele) - “barva, která vyvstává”. Nie je to ako fotografia, skôr pocit z farby, vie, že tam tá farba je (“je to ťažké popisovať vizuálnu predstavu, keď to nie je čisto vizuálne”) [4].

Asi 5s pred beepom sa stále spamätávala z toho, že je neuvoľnená (viď. E21), hovorila si, “mysli na niečo iného” a David “sa tam dostal nejak sám od seba”.

-

-

-