Vnútorne si hovorí “s Péťou” [1]. V ten moment si ani nedokázala vybaviť/sprítomniť celú vetu, ale vie, čoho sa týkala, pristihla sa pri tomto slove. Má vizuálnu predstavu na Petry [2]. Sedí na kresielku na chodbe na 3. poschodí, vidí ju od pása hore, práve sa na E. pozrela, zaznamenala ju a usmiala sa. Výrazným prvkom boli jej svetlé vlasy a úsmev. Spomienka na rozhovor z toho dňa, ale vo vizuálnej predstave Péťa ešte nič nehovorila. Celé to súvisí so širším pocitovým zafarbením - spomína na to, kto z kamarátov, ktorých oslovila, bol ochotný jej pomôcť. Pocit vďačnosti, pozitívna priateľská emócia. Rozmýšľala nad altruizmom a “jak jsou ti lidi hodní a tak”, je hrozde rada, že takí ľudia existujú [3].

Predtým si vymenovávala a predstavovala aj iných ľudí.

-

-

-