Vnútorne si hovorí slovo “paralelně” [1]. Vie, čoho sa týka, aká je súvislosť, ale tú si nevyslovuje a zbytok vety nemá ani “pripravený”. Sú v tom výčitky (či sa zachovala správne, či sa nemala najprv spýtať šéfa), zároveň sa snaží sama seba ospravedlniť (aj keď nie úplne úspešne), vyhradiť sa voči tomu (“vedela, že chcela pomôcť, lebo to potrebovali rýchlo”) [2]. Prepojený myšlienkovo-pocitový balík. Myšlienky, ktoré sú v rozpore (výčitky = ako to vidí šéf? ako vyzerám v jeho očiach? on sa na mňa hnevá vs. ospravedlnenie = ako to vidím ja), ale celkovo sa vo výsledku E. cíti blbo a výčitky prevládajú. Nemá to časový vývoj, nie ie je to lineárne ani slovné, ale nejakým spôsobom to tam určite je.
Paralelne s konverzáciou, ktorú viedol jej šéf s JH, sa pýtala na to isté. Posledných x sekúnd intenzívne myslela na tento problém, ale nemal nejaké kontúry, nebol tam napr. obraz, resp. si nepamätá, že by tam bol.